Články

AKO SI AMÁLKA NAŠLA DOMOV

Autor: Monika Čierniková

Na moje tridsiate narodeniny som zatúžila po psovi. Všetci ma odhovárali – pes do bytu a pri mojom pracovnom vyťažení – nakoniec som musela uznať, že to nie je dobrý nápad.

Moje narodeniny sú vo februári. V marci už začalo byť dosť teplo a zrazu sa pred mojou bytovkou objavil túlavý pes.

Na to, ako sa tam dostala, je niekoľko teórií. Niektorí susedia však hovoria, že videli, ako ju nejakí „dobráci“ vyhodili z auta. Sklopené uši, smutný pohľad – veď to všetci poznáte. Obšmietala sa okolo bytoviek a každý jej čo-to podhodil.

Neodolala som ani ja a o chvíľu mi jej začalo byť ľúto. A tak sa vedľa vchodu najprv objavil koberček, potom k nemu pribudla krabica. Po niekoľkých týždňoch už začalo byť jasné, že je tá túlavá sučka kotná. Moji milí susedia mi teda dovolili postaviť jej na našom dvore búdu, kým sa šteniatka nenarodia. A tak začala túlavá sučka, teraz už Amálka, bývať pred našou bytovkou. Nebola jediným túlavým zvieraťom, čo u nás našlo útočisko. V našej pivnici sa totiž ubytovali dve mačky Cila a Mila, ktoré začali používať rozbité okno ako svoje vchodové dvere. Tieto „dámy“ už boli zaočkované, odčervené a vykastrované a láskavo dovolili Amálke bývať s nimi na jednom dvore. Musím povedať, že toto bolo obdobie, kedy sa nám okolo bytovky motalo najmenej túlavých zvierat. Amálka, Cila a Mila si svoje územie žiarlivo strážili.

Prvý májový týždeň sa pre nás niesol v znamení radostnej udalosti. Amálke sa narodilo sedem šteniatok. Vtedy sa jej búda prestala páčiť. Bolo to tým, že sme všetci chodili do nej nakúkať a obdivovať jej ratolesti. Preto si ich odniesla na zbúranú stavbu neďaleko našich bytoviek a tam sa k nim už nikto nedostal, kým samé nezačali vyliezať. Pred jej „jaskyňou“ sa však objavilo asi tak desať misiek, ktoré sa čarovne každý deň napĺňali rôznymi pochúťkami a tak, keď šteniatka podrástli, mali na výber mlieko, granuly či šťavnaté mäsko. Bolo fantastické vidieť, ako všetci chodili nosiť šteniatkam čerstvé menu. Keď začali odrastať, zobrala som ich k veterinárke, aby absolvovali základné vyšetrenia a očkovania. V júni prišiel čas nájsť im majiteľov. Štyri si našli majiteľov samé a tri si adoptovali moji žiaci v škole. Podľa posledných správ z nich vyrástli zdravé psy, dávno som však už o nich nepočula.

Vtedy ešte stále nebolo jasné, čo sa s Amálkou bude diať ďalej. Keďže ja som jej dala meno a so mnou si absolvovala veterinára a sterilizáciu, každý ju už viac-menej považoval za môjho psa, ale vo mne ešte stále rezonovali varovania o psovi v byte. Mali sme už zaužívanú rutinu. Večer Amálka chodila dnu, začala totiž strážiť svoje teritórium a nočný štekot rušil susedov, ráno sa vrátila na ulicu. Nebola však už túlavým psom, patrila tak trocha všetkým. Najprv zabrechala pod oknom a dostala z okna pár plátkov salámy na raňajky. Potom išla na návštevu a pomáhala pri varení obeda. Navštívila starkú na lôžku a dostala pár piškót. Poobede robila spoločnosť deťom na ihrisku a podvečer ma čakala pri búde.

V povahe psíkov je zakódované stráženie svojho územia. To vlastne všetko rozhodlo. Amálka sa prepracovala do môjho bytu a jej búda išla do útulku pre ďalšie skvelé psíky, ktoré ešte iba čakajú na svojho pána či paničku.

Dnes je Amálka hrdým domácim psom. Už skoro rok absolvuje výcvik v Kynologickom klube v Lučenci a čoskoro zloží skúšky základnej poslušnosti. Dostalo sa nám tam úžasného prijatia, a tak s ostatnými domácimi miláčikmi trénujeme pod dohľadom profesionálnych trénerov.

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí v živote mojej sučky majú svoje miesto: jej veterinárom, trénerom a ľuďom, ktorí mi pomáhajú s jej strážením, keď ma môj program odvedie z domu, mojej rodine, ktorá si ju obľúbila, i mojim susedom, ktorí mali s nami toľko trpezlivosti.

Prevzaté z časopisu www.helen.sk/casopis